Keby to bolo vážne, niečo by mi dal
V auguste som bol na preventívnej prehliadke. Nič mimoriadne, nič ma nebolelo, šiel som preto, lebo sa to má. Odišiel som odtiaľ s číslom, ktoré sa mi nepáčilo.
Cholesterol vysoký. Konkrétnu hodnotu sem písať nebudem a mám na to dobrý dôvod — o chvíľu ho pochopíte. Nikto mi nič nepredpísal, nikto si ma nezavolal späť. Dostal som papier s číslami a ticho okolo nich.
Za dva dni som mal hotovú obhajobu
Zaujímavé nie je to číslo. Zaujímavé je, čo som s ním urobil.
Do dvoch dní som mal v hlave zoznam. V práci nachodím pätnásťtisíc krokov, za celý deň mi to vyjde cez dvadsaťtisíc. Cvičím jogu každé ráno, tristošesťdesiatpäť dní v roku, bez výnimky. Od januára do konca apríla mám každý rok štyri mesiace prísneho režimu — žiadny alkohol, dva mesiace bez mäsa, posledné jedlo o šiestej večer. Áno, počas zvyšku roka si pohár vína dám, ale nie každý deň a nikdy som to nemal ako problém.
Každý bod na tom zozname je pravdivý. A predsa som ho nezostavoval preto, aby som niečo pochopil. Zostavoval som ho preto, aby som mal pokoj.
A na konci som si k tomu pridal ešte jednu vetu, tú najlepšiu zo všetkých: keby to bolo vážne, niečo by mi dal.
Presne takto rozmýšľa polovica chlapov, ktorých poznám. Možno aj vy.
Dve ženy, to isté číslo, dva opačné konce
Moja mama vážila päťdesiatdva kilo. Celý život sa hýbala, ťažké mastné jedlá nejedla — a vysoký cholesterol mala vždy. Zomrela na rakovinu. Na niečo, s čím to číslo nemalo nič spoločné.
Moja babka sa tiež hýbala celý život. Ale jedla po starom, na masti, tak ako sa vtedy varilo. Vysoký cholesterol mala tiež — vždy. Dožila sa takmer deväťdesiatky.
Keď som to takto po sebe napísal, prišlo mi to ako dôkaz. Dve ženy, tri generácie, to isté číslo a úplne opačné konce — a človek má chuť z toho vyhlásiť, že je to celé jedno.
Nie je. A toto je jediné miesto v tomto texte, kde chcem byť úplne presný: dvaja ľudia nie sú dôkaz. Vysoký cholesterol nie je rozsudok ani proroctvo, je to pravdepodobnosť — a pravdepodobnosť sa nedá overiť ani vyvrátiť na dvoch ľuďoch z jednej rodiny. Keby sa to dalo, nikto by nepotreboval medicínu, stačili by rodinné historky. Moja babka nič nedokázala. Len mala šťastie, gény, alebo oboje.
To, čo z nášho rodinného príbehu naozaj vyplýva, je oveľa skromnejšie: v našej rodine to máme všetci. Aj tí štíhli. Aj tí, čo sa hýbali. To číslo u nás zjavne nie je odmena za správanie ani trest za hriechy — a mne trvalo päťdesiat rokov, kým mi to došlo.
Štyri mesiace poctivej práce, ktorú som nikdy nezmeral
Keď som sa v tom prehrabával, došla mi ešte jedna vec — a tá ma mrzí viac ako samotný výsledok.
Ten štvormesačný režim robím každý rok. Štyri mesiace bez alkoholu, dva bez mäsa, večera o šiestej. Je to kus práce a robím ho poctivo.
A ani raz — ani jediný rok — som si nedal odobrať krv pred ním a po ňom.
Takže dnes mám v ruke jedno jediné číslo z augusta a k nemu žiadnu históriu. Neviem, či je to moje bežné číslo, alebo výnimka. Neviem, či mi ten režim s cholesterolom robí niečo, alebo nič. Štyri mesiace disciplíny každý rok a nulová odpoveď na otázku, či to k niečomu je.
Väčšina ľudí je na tom rovnako. Meriame sa raz za niekoľko rokov, dostaneme jednu snímku a čítame ju ako verdikt o svojom charaktere. Pritom je to snímka. Jeden deň, jedno ráno, jeden odber.
Tak som si povedal, že pridám tai či
Naozaj. To bola moja prvá skutočná reakcia na ten papier. Nie otázka, čo to číslo znamená. Nie „opýtam sa pri najbližšej návšteve“. Rozhodnutie, že ráno budem mať jogu a večer si pridám tai či.
Nie je to zlé rozhodnutie. Pohyb navyše nikomu neuškodil a ja to aj naozaj robím rád.
Ale keď si to poskladáte za sebou — dvadsaťtisíc krokov, joga každý deň, štyri mesiace detoxu, babka na masti do deväťdesiatky, a keby to bolo vážne, niečo by mi dal, a mimochodom pridám tai či — tak to prestane vyzerať ako životospráva a začne to vyzerať ako niečo iné.
Vyzerá to ako človek, ktorý veľmi pracovito obchádza jednu krátku otázku.
Nechcem z toho robiť poučenie a nebudem vám hovoriť, čo máte robiť so svojím výsledkom. Môj obraz nie je váš obraz — ja mám svoju rodinnú históriu a svojho lekára, ktorý ju pozná štyridsať rokov, a vy máte svoju a svojho. To číslo vie prečítať len ten, kto pozná celý zvyšok.
Píšem to preto, že ma prekvapilo, aké ľahké to bolo. Za dva dni, bez jediného klamstva, len zo samých pravdivých viet, som si postavil dôvod, prečo sa nemusím ničím zaoberať. A keby som si to nenapísal na papier tak, ako to čítate teraz, tak si to ani nevšimnem.
Neviem, čo to moje číslo znamená. Zatiaľ znamená len to, že o ňom viem. A na budúci rok si ho konečne dám zmerať pred januárom aj po apríli — aby som mal namiesto úvah dve čísla.
To je celé, čo som sa z tejto preventívky doteraz dozvedel.
Ak vás táto úvaha priviedla k otázke, čo cholesterol vlastne znamená a čo sa s ním dá reálne robiť, napísali sme o tom aj vecný článok: Cholesterol po päťdesiatke.
Toto je môj osobný pohľad, nie lekárska rada — čo urobiť so svojím číslom, vám najlepšie povie váš lekár, ktorý pozná vašu históriu, nie cudzí text na internete.
— Michal
Newsletter
Nové články priamo do vašej schránky
Raz–dvakrát týždenne zrozumiteľný článok o zdraví po päťdesiatke. Žiadny spam, žiadny predaj — odhlásiť sa viete kedykoľvek.
