Dožijem sa dôchodku? — Michalova osobná úvaha
„Nebudeme. Budeme robiť pokým nezdochneme 😂“ napísal niekto v diskusii o zvyšovaní dôchodkového veku na 68. Niekto iný pod tým: „na posteli na kolieskach nas dovezu do práce.“ Zasmejete sa — je to napísané ako vtip, s tým smajlíkom na konci. Ale keď to čítate poriadne, nie je to vtip. Je to spôsob, ako povedať nahlas niečo, čo by inak bolelo priveľmi na to, aby sa to dalo povedať vážne.
Podobné vety počujem dookola — v práci, medzi známymi, v komentároch pod článkami. Vždy s tým smajlíkom, vždy ako vtip. A vždy mi to príde ako presne ten typ humoru, ktorý ľudia používajú vtedy, keď sa niečoho boja priveľmi na to, aby to povedali nahlas.
Ten vtip má pod sebou reálne číslo
Slovenskí muži sa v priemere dožívajú 56,2 rokov v dobrom zdraví. Nie 56,2 rokov veku celkovo — 56,2 rokov, do ktorých sa zmestí život bez vážnejších zdravotných obmedzení. Potom, štatisticky, prichádzajú roky, ktoré už také jednoduché nie sú. Pre porovnanie, priemer v EÚ je 62,8 roka. Sme medzi tromi najhoršími krajinami v celej Únii — horšie sú na tom už len Fíni, Dáni a Lotyši.
Keď si k tomu dáte dôchodkový vek, ktorý sa posúva smerom hore, vyjde z toho presne to, čomu sa ľudia na fórach smejú, aby to nemuseli povedať vážne: „Budeme robit do 68 a potom nam povedia, ze hups, dochodok nebude.“ Alebo, ešte trpkejšie: „Mňa zaujíma kto zamestná starého človeka… Umrieme v práci od vycerpania.“ A jeden postreh, ktorý mi príde presnejší než všetky štatistiky dokopy: „Na jednej strane sa posúva dôchodkový vek, na druhej už 50 ročného človeka nechcú vziať do práce.“
Toto nie je text o tom, že by som chcel tie obavy zľahčovať. Sú namieste. Ale je to aj text o tom, čo si s nimi robím ja sám — a tam sa moja odpoveď líši od toho čierneho humoru z fóra.
Rozhodol som sa uvažovať inak
Poviem to rovno: uvažujem pozitívne. Chcem tu byť aspoň do stovky.
Nikdy som nad tým takto priamo neuvažoval — či sa dožijem, či nie. Namiesto toho som si to postavil inak: chcem žiť dlho, chcem toho veľa stihnúť, a robím pre to všetko. Ale zároveň si dávam pozor na jednu vec, ktorú vidím u iných ako častú chybu — nechcem sa pri tom dorobiť.
Je v tom rozdiel, ktorý mi príde dôležitejší než čokoľvek iné v tomto texte. Tá istá snaha žiť zdravo sa dá robiť dvomi úplne opačnými spôsobmi. Dá sa robiť zo strachu — z toho čísla 56,2, z toho, že si človek každé ráno pripomína, koľko mu už ostáva. A dá sa robiť z toho, že chcem toho veľa stihnúť, a preto sa oň starám — nie preto, aby som prežil, ale preto, aby som mal na to, čo chcem, dosť času a dosť síl. Výsledok — pohyb, strava, spánok, pravidelné kontroly — vyzerá navonok rovnako. Ale je v tom rozdiel, ktorý človek cíti každý deň, a myslím, že aj rozdiel, ktorý sa dlhodobo počíta.
A to „nechcem sa dorobiť“ beriem rovnako vážne ako tú snahu. Poznám dosť ľudí, ktorí si zdravie chránili tak usilovne, že si vlastne nič neužili — samá kontrola, samý zákaz, samé počítanie. To nie je cieľ. Cieľom je mať tých rokov dosť, a stráviť ich robením vecí, na ktorých mi záleží, nie strážením čísel.
Ale plán nie je záruka
Napriek tomu všetkému si nič nenamýšľam. Moja mama bola v sedemdesiatke stále plná energie — človek by povedal, že má pred sebou ešte roky a roky. Prišla rakovina, a o dva roky bola preč. Dodnes si myslím, že o nejakých zdravotných problémoch vedela dávno predtým, len to pred okolím tajila a ignorovala to.
To je pre mňa dôležitejšia lekcia než akékoľvek predsavzatie. Dá sa plánovať, ako chcem žiť naplno, koľko chcem pracovať, ako dlho chcem vydržať — a napriek tomu príde zákerná choroba a je koniec všetkému. Energia navonok nič nezaručuje. A práve to tajenie a ignorovanie ma mrzí najviac — nie choroba samotná, tá si nevyberá, ale to, že sa o nej mlčalo, kým sa dalo možno ešte niečo robiť.
Sám sa v sebe niečo z toho spoznávam. Nesťažujem sa, navonok som optimista — a myslím, že tak to má u väčšiny ľudí okolo mňa aj byť, lebo sťažovanie sa okoliu väčšinou nič nerieši, len prenáša náladu ďalej. Ale je rozdiel medzi tým nesťažovať sa a tým niečo pred sebou aj pred lekárom skutočne zamlčať. To prvé je v poriadku. To druhé je presne to, čo sa stalo mojej mame.
Rozmýšľate nad tým, či sa dožijete dôchodku, alebo radšej nad tým, čo chcete do tých rokov stihnúť? A hovoríte o tom, čo vás skutočne trápi, alebo si to skôr necháte pre seba? Zaujíma ma, na ktorej strane tej hranice ste vy.
Plánovať sa dá všetko — okrem toho, ako to napokon dopadne. Preto neplánujem, aby som prežil, len aby som mal, čím vyplniť roky, ktoré dostanem — a snažím sa nemlčať o tom, čo mi telo hovorí, aj keď navonok pôsobím, že je všetko v poriadku. — Michal
Zdroje
- oPeniazoch.sk — počet zdravých rokov života na Slovensku (2023) v porovnaní s EÚ
Citáty v texte pochádzajú z verejnej diskusie na fóre Modrý koník o zvyšovaní dôchodkového veku; mená diskutujúcich zámerne neuvádzame.
Newsletter
Nové články priamo do vašej schránky
Raz–dvakrát týždenne zrozumiteľný článok o zdraví po päťdesiatke. Žiadny spam, žiadny predaj — odhlásiť sa viete kedykoľvek.
